Milan Mikulčík: Nerobím si o sebe ilúzie, ešte som nevyhral

Na svojom konte má niekoľko postáv v divadlách na Slovensku, v Maďarsku aj v Česku, niekoľko filmov, a hlavne tisícky vlakom najazdených kilometrov. Za posledný honorár, ktorý dostal za postavu vo filme Kawasakiho růže, si kúpil televízor a playstation.

„Dlho som zvažoval Hřebejkovu ponuku. Hovoril mi, že potrebuje niekoho, kto bude divákov šialene iritovať. Moja postava nemala mať žiadne vyžarovanie, malo ísť o hada, ktorý využije všetko, aby zničil svojho svokra, a keby mohol, najradšej by ho zabil,“ hovorí o svojej poslednej príležitosti herec Milan Mikulčík, ktorý už niekoľko rokov žije v Česku.

Sen o lese

Stretli sme sa s ním v malej pražskej kaviarni. Tú vraj svojho času rád vyhľadával aj Michal Viewegh, ktorý do nej chodil písať svoje knihy. Herec to tam má zo svojho bytu na skok a patrí k jeho obľúbeným zákutiam v českej metropole. Hoci, ako vraví, vôbec nie je mestský typ. Aj preto sa s manželkou Ivanou plánujú odsťahovať na samotu do lesa. „Pochádzam z Brezovej a ako chlapci sme behávali do pol pása vyzlečení na Bradlo, šermovali sme sa a dívali sa na hviezdy,“ vraví. „Preto život v meste vnímam iba ako experiment. Stále si neviem zvyknúť na hrmot električiek. Okrem toho, vždy keď si idem zacvičiť do parku, okoloidúci si myslia, že som nejaký ‚úchylák‛. Myslím si, že život na samote má viac pozitív,“ smeje sa. Na to, aby si splnil s manželkou svoj sen o živote v prírode, však musia ešte chvíľu sporiť.

Slipy v mikrovlnke

Milan dal totiž v pražskom divadle výpoveď. „Nevyhovuje mi byť viazaný zmluvou. Neznamená to však, že chcem úplne prestať hrať,“ vysvetľuje. „Len si chcem svoj čas viac sám manažovať. Trikrát som si robil vodičský a ani raz som ho pre prácu nedokončil. V divadle je totiž herec vojakom, ktorý musí robiť to, čo mu káže generál.“

Sám si spomína na kolotoč predstavení, keď po škole hrával v SND. Vždy sa snažil ísť na sto percent a každú rolu do detailu prežíval. „Keď som mal hrať niečo od Jesenina, vybral som sa s jeho životopisom a dvoma fľašami vodky na posed do prírody, aby som ho lepšie pochopil. Samozrejme, na druhý deň som prišiel do divadla hrozne vyčerpaný. Takýto druh nasadenia ma ubíjal. Myslel som si však, že toto je herectvo. Ale keď sa človek snaží prekonať svoje schopnosti, nemusí to mať dobrý koniec. Ja som sa posilňoval alkoholom. Rovnaké puto k divadlu mal aj Dušan Cinkota, ktorý šiel z predstavenia do predstavenia a tiež mal problém zvládať to tempo. Raz sme mali mať skúšku na Novej scéne s Jurajom Slezáčkom. Hneval sa na Cinkiho, ktorý neprišiel, lebo mu vraj v mikrovlnke zhoreli posledné slipy. Z úcty k divadlu si bez nich nedovolil prísť na skúšku, hoci by to nikto nevedel. Ja som bol podľa neho zase opuchnutý, lebo deň predtým som sa opil. Naozaj to s nami nemali ľahké,“ vraví. Spomína však na fotografku Janu Nemčokovú z SND, „ktorá nám pomáhala vyrovnať sa s tým, že sme sa po škole zrazu ocitli v divadle medzi samými veľkými talentmi“.

Lietajúce zuby

Na Milanovi Mikulčíkovi je však zaujímavé, že hercom sa stal napriek zajakávaniu sa v bežnej reči. Na herectvo ho vzali bez maturity. Chodil síce na učňovku, ale ako hovorí, bol ťažko zvládnuteľný typ a stále utekal z domu. V amatérskom divadle si ho však vyhliadla učiteľka herectva Anna Gamanová, ktorá si ho vzala na paškál. „Aj tak som si myslel, že na skúškach vyletím v prvom kole. Dali mi čítať správy. Bola to katastrofa. Koktal som, plus tréma. Keď mi však dali zarecitovať Mor ho!, spustil som a prešlo to. V bežnej reči sa síce stále zajakávam, hlavne pri spoluhláske l, ale na javisku to nikto nepozná. Myslím si, že je to vďaka nasadeniu a koncentrácii. Aj Božidara Turzonovová nám vždy hovorila, že keď sa dvaja herci bozkávajú, je v ich hraní toľko intenzity, až zuby lietajú,“ spomína si.

V prvom ročníku mal Milan z herectva trojku. Myslel si totiž, že na to, aby sa stal hercom, mu stačí talent. „Túto ilúziu mi rozbil profesor Strnisko, ktorý bol na nás veľmi prísny. Krátku etudu sme museli pri ňom nacvičovať celý rok. Boli sme takí vystrašení, že keď sme skúšali Goldoniho, zatvorili sme sa s Danom Danglom do kaplnky, aby sme hru lepšie pochopili. Pri profesorovi som pochopil, čo je to byť hercom, a neskôr som si zapisoval každé jeho slovo.“

Tajči z tržnice

Počas vysokej školy sa dostal Milan aj k tajči. „Ešte s jedným kamarátom sme chodili do bratislavskej tržnice za Vietnamcami. Jeden z nich nás učil sebaobrane, zasväcoval nás do rôznych metód dýchania. Zaujalo ma, že tajči a iné duchovné cvičenia nie sú len o sile a svaloch. Niekedy je to dokonca ťažšie, než robiť kliky,“ usmeje sa. Duchovným cvičeniam ostal verný dodnes, podmienil im aj svoj odchod z divadla. „Viem, že čo sa týka peňazí, mohol som byť už dávno za vodou. Ale neľutujem, že som sa rozhodol ísť touto cestou. Aj v minulosti som dal prednosť kurzu s jedným Číňanom, ktorý v Európe prednáša len sporadicky, pred pracovnou ponukou. Hoci som mohol prísť k veľkým peniazom.“ Neľutuje však. Duchovné cvičenia ho naučili novému spôsobu hrania. „Za tie roky, čo som sa venoval divadlu, som dospel k záveru, že hranie mi nemôže len uberať energiu, ale musí mi aj niečo dávať. Kým doteraz som sa každú postavu snažil na chlp naštudovať a precítiť, teraz sa vedome usilujem ňou byť a nezaťahovať viac do hrania vlastné pocity.“ A to má snahu naučiť i svojich študentov súkromnej hereckej školy. Ako hovorí, sú to ešte „takí panici, ktorí sa nikdy predtým v živote s hraním nestretli“.

Chuť na pohárik

Na Slovensko cestuje Milan sporadicky. Neprišiel ani na bratislavskú premiéru filmu, bál sa totiž, že by sa v spoločnosti opil. Tvrdí totiž, že alkohol mu v minulosti pomáhal vydržať vo veľkej skupine ľudí. Nad chuťou napiť sa však stále ešte nevyhral. Hoci o pomoc požiadal aj lekára. „Načo chodiť so zlomenou nohou na ľad. Ja nie som ten typ človeka, ktorý trvalo dokáže abstinovať. Nerobím si o sebe žiadne ilúzie. Raz za čas dostanem chuť na pohárik a vtedy sa so mnou nedá vydržať. Najlepšie je vtedy odísť do lesa. Beriem to ako chorobu. Ale o prehre nechcem premýšľať. Je mnoho bojov, ktoré človek vyhrá, a mnoho, ktoré prehrá. Ale vojna, to je celková záležitosť.“