Fantasta Verne: Predpovedal let na Mesiac, internet aj zneužitie vedy

Od smrti otca vedeckej fantastiky Jula Verna uplynulo stopäť rokov.

Je jedným z piatich najprekladanejších autorov všetkých čias na svete a faktickým zakladateľom žánru science-fiction, vedeckej fantastiky, ktorý kombinuje dobrodružstvo a vedu. Už miesto, francúzsky prístav Nantes, kde sa narodil, voňalo dobrodružstvom a diaľkami. Jules Verne prišiel na svet 8. februára 1828 ako najstarší, neskôr mu pribudli ešte štyria súrodenci. Najlepšie vychádzal s bratom Paulom, s ktorým ho spájal spoločný záujem o more a lode. Traduje sa historka, že keď mal dvanásť rokov, pokúsil sa nastúpiť na loď smerujúcu do Indie, otec ho však včas našiel a poriadne zbil. Jules vtedy údajne vyhlásil: „Odteraz by som mal cestovať iba vo svojej fantázii.“ Táto historka však patrí iba k legendám a nie je podložená  faktmi.

V Nantes sa však Jules, aj keď o tom neexistujú záznamy, mohol stretnúť s profesorom Brutusom de Villeroi, ktorý v roku 1842 dokázateľne učil matematiku a kreslenie na škole Saint-Donatien Junior Seminary, kde vtedy štrnásťročný Jules študoval. De Villeroi sa venoval návrhom ponoriek a v roku 1861 podpísal kontrakt s americkou armádou, pre ktorú skonštruoval prvú ponorku Alligator.

Prvý úspech

Po skončení lýcea odišiel Verne podľa otcovho želania študovať právo do Paríža. Viac ako suché paragrafy ho však zaujímalo divadlo. Povzbudzovaný Alexandrom Dumasom starším, s ktorým sa spriatelil, začal písať najprv divadelné hry. Vzdal sa práva, čím rozčúlil svojho otca, ktorý ho prestal finančne podporovať. Jeho hry však neboli veľmi úspešné. Aby sa nejako uživil, stal sa burzovým maklérom, a hoci túto prácu nemal rád, darilo sa mu. Finančne sa zmohol tak, že sa ako 29-ročný mohol oženiť s vdovou Honorine de Viane Morelovou, ktorá už mala dve deti. Ich spoločný syn Michel Jean Pierre sa narodil štyri roky po svadbe. Honorine svojho manžela v literárnej tvorbe podporovala a Jules si intenzívne hľadal vydavateľa. O jeho práce však nebol záujem. A čo ponúkal?

„Jedného dňa mi napadlo, že by som mohol využiť svoje vedecké vzdelanie a zmiešať vedu a romantiku do niečoho, čo by mohlo vyhovovať verejnému vkusu,“ napísal neskôr. Výsledkom bol nový literárny žáner, vedecká fantastika. Rukopis jeho románu o lete balónom sa nakoniec dostal do rúk jedného z najvýznamnejších francúzskych vydavateľov Pierra-Jula Hetzela. Práve tu sa zrodil budúci úspech všetkých vedecko-fantastických románov Jula Verna. Hetzel totiž dokázal vynikajúco redigovať a vyťažiť z jeho rukopisov maximum. Verna, ktorého všade odmietli pre prílišnú vedeckosť, prinútil niektoré časti románu prepísať. Na Hetzelovu radu pridal humorné prvky, smutný koniec zmenil na happy end a ubral z rôznych politických vyhlásení. Román vyšiel pod názvom Päť týždňov v balóne roku 1863 a stal sa bestsellerom. Až takým, že o dva roky neskôr mohol Verne nechať prácu burzového makléra a venovať sa iba písaniu.

Tajomstvo tandemu

Verne a Hetzel utvorili skvelý tandem, Jules tak publikuje jeden až dva romány ročne. Kto by predpokladal, že inšpiráciu na svoje dobrodružné či fantastické romány hľadá na cestách po svete, veľmi by sa pomýlil. Keď písal Päť týždňov v balóne, nevedel nič o balónovom lietaní ani o Afrike. Študoval však cestovateľské časopisy, mapy, ilustrácie, zvyklosti v tamojších krajinách či materiály o balónovom lietaní. Väčšina jeho románov je rovnako založená na podrobnom štúdiu materiálov o danej vedeckej oblasti.

Spolupráca so známym vydavateľom prináša svoje ovocie. Verne začína pracovať na dlhodobom cykle románov Podivuhodné cesty. Tie vychádzajú najprv po jednotlivých kapitolách v dvojtýždenníku, ktorý Hetzel vydával. Keď uverejnili všetky kapitoly, vyšiel príbeh knižne. Obyčajne ku koncu roka, aby ho mohli rodičia kúpiť starším deťom ako vianočný darček. Knižky vychádzali vždy v troch vydaniach: v lacnom bez ilustrácií, v malom formáte s niekoľkými obrázkami a vo väčšom formáte bohato ilustrované.

Rok 1867 bol pre spisovateľa zaujímavý, pretože si kúpil svoju prvú loď (na tretej v poradí neskôr oboplával Európu) a spolu s bratom Paulom odcestoval na výlet do Ameriky na zaoceánskej lodi Great Eastern. V Štátoch sa mu páčilo, fascinovala ho americká spoločnosť i výdobytky techniky ako napríklad Transkontinentálna železnica, o ktorej potom písal v románe Cesta okolo sveta za 80 dní. Hoci v Amerike ostal iba týždeň, objavila sa vo viacerých jeho románoch.

Trápenia a nešťastia

Život v Amiens, kde žila rodina jeho ženy a kam sa presťahoval v roku 1871, sa mu páčil. Už o rok neskôr sa dokonca stal členom mestskej rady, v ktorej zotrval šestnásť rokov. „Ľudia sa ma často pýtajú, prečo žijem v Amiens, keď som vlastne kompletný Parížan. Nuž, je to preto, že mám čiastočne bretónsku krv a mám rád pokoj a šťastnejší by som mohol byť iba v kláštore. Pokojný život pri štúdiu a práci mi prináša potešenie. A ako mi povedal Hetzel, keby som žil v Paríži, napísal by som minimálne o desať románov menej ako doteraz. Mám tento život rád,“ napísal Verne. K pokojnému životu však neprispeli výčiny jeho jediného syna. Michel Jean bol skôr nepodarený, dokonca ho v šestnástich poslal na osemnásť mesiacov na zaoceánsku loď a dúfal, že čas strávený na mori ho naučí zodpovednosti. Nestalo sa tak. Mládenec si zobral herečku, mal dve deti so šestnásťročnou milenkou a topil sa v dlhoch. Vzťah medzi otcom a synom sa upravil, až keď bol starší.

Séria nešťastí odštartovala, keď sa Jules Verne 9. marca 1886 vracal domov a jeho 25-ročný synovec paranoik Gaston naňho dvakrát vystrelil. Raz netrafil, ale druhá guľka ho zasiahla do ľavej nohy a spisovateľ s ňou mal problémy do konca života. Gaston po tomto útoku skončil v blázinci.

O rok neskôr umrel vydavateľ Pierre Hetzel. Aj keď spoluprácu so spisovateľom prebral jeho syn, Verne stratil svoju hlavnú oporu. „Nikdy som nevidel svojho otca tak veľmi zasiahnutého, ako keď sa dozvedel túto nešťastnú správu,“ napísal jeho syn Michel.

To ešte nebolo všetko. V tom istom roku umrela aj Vernova matka, a tak začína písať oveľa temnejšie diela. Hetzelov syn ho na rozdiel od svojho otca až tak nerediguje a necháva mu väčšiu voľnosť.

Vernove predpovede

V roku 1863 Verne napísal román Paríž v 20. storočí, je o mladom mužovi, ktorý žil vo svete sklených mrakodrapov, superrýchlych vlakov, plynových automobilov, kalkulačiek a svetovej komunikačnej siete, ale ani tak nevedel nájsť šťastie a skončil tragicky. „Počkaj dvadsať rokov a potom napíš túto knihu,“ napísal mu vtedy na okraj rukopisu Hetzel, ktorý odporúčal knihu nevydať. „Nikto teraz neuverí tvojmu proroctvu, nikoho to nezaujme.“ Verne ho poslúchol a skryl rukopis do sejfu, kde ležal až do roku 1989 (!), keď ho objavil jeho pravnuk.

Verne napísal 64 románov a 21 krátkych poviedok, ale stále nevieme, čo všetko sa v jeho hlave nachádzalo, pretože keď mal sedemdesiat rokov, jednej noci spálil mnoho zo svojich poznámok. Na románoch pracoval až do svojej smrti 24. marca 1905. Rozpísané potom dokončil jeho syn.

Sci-fi spisovateľ Ray Bradbury o tomto fantastovi povedal: „Všetci sme istým spôsobom deťmi Jula Verna.“ Vernove sny ovplyvnili mnohých. Admirál Richard Byrd večer pred svojím letom na severný pól v máji 1926 povedal: „Jules Verne ma povedie.“ Jeden z dobyvateľov morských hĺbok William Beebe sa začal zaujímať o podmorský svet vďaka knižke Dvadsaťtisíc míľ pod morom a Robert Goddard, otec raketového lietania, bol v detstve vášnivým čitateľom Verneho kníh.

Verne vo svojich dielach postupne odmietol myšlienku, že veda je jediným kľúčom k pochopeniu reality a sama dokáže stanoviť morálne princípy na svoje využívanie, či to, že by nejaký politický vládca 19. storočia mohol prekonať hranice ľudskej chamtivosti, závisti, krutosti, túžby po moci a pýchu. Svet súčasnosti sa zmenil podľa Vernových fantázií, iba ľudia zostali tí istí.