Úspech na americký spôsob

Ešte pred revolúciou mal bufet v nemocnici na Kramároch s dvomi, tromi zamestnancami. V gastronómii prešiel všetkými stupňami, začínal ako čašník. Mal dvadsaťdeväť rokov, keď sa stal vedúcim v horskom hoteli na Pezinskej Babe. Skúsenosti získaval aj v Rakúsku. S príchodom trhového hospodárstva bol absolvent hotelovej školy pripravený na podnikanie. Otvoril si reštauráciu, varil, popritom dorábal víno.

„Musel“ sa ženiť
Zdalo by sa, že človek ako Peter Matyšák si založí rodinu, až keď bude mať pre ňu dom. Mal však len osemnásť a pol roka, keď zistil, že sa stane otcom. „Nebolo to jednoduché,“ vraví. „Zobral som si spolužiačku, obaja sme mali ešte rok do maturity. Ja som sa do nej zaľúbil už ako šestnásťročný a povedal som si, že bude moja žena. To obdobie, keď chlapci ťahajú dievčence za vrkoče, som akosi preskočil. Mal som chorého otca, často som preberal na seba jeho povinnosti. Skôr som dospel. Chvíľu sme s Katkou chodili, potom však povedala, že ešte nechce mať vážny vzťah. Na rok sme sa rozlúčili. Napriek tomu, že odolávala, vtedy ešte dievčatá odolávali, v treťom ročníku sme boli zasa spolu. Išli sme na prax do Juhoslávie a odtiaľ sme si doniesli nášho syna. Vďaka triednemu profesorovi sme školu dokončili. Katarína chodila na skúšky s dieťaťom, počas maturít si vyžiadala pol hodiny na dojčenie. Raz, keď bol Marek malý, opýtal sa: Oci, ja som už bol v Juhoslávii? Nepamätám si... No, Marek, bol si, ale bolo to také zvláštne. Tam si išiel so mnou a naspäť s mamou...“

Na zelenej lúke
Peter Matyšák sa priznáva, že o ľuďoch, ktorí nepodávali taký pracovný výkon ako on, si dlho myslel, že sú lenivci. Dnes je oveľa tolerantnejší a vie, že tí ostatní sú „normálni“, len on má nadpriemernú výdrž.

Reštaurácia v budove rozhlasu sa v Bratislave stala vychytenou nielen pre dobré jedlo, ale najmä pre dobré víno. Zistil, že sa začína viac venovať tomu druhému. „V podstate som nechcel byť len vinár. Rovnako milujem aj gastronómiu, ale po čase začali ku mne chodiť ľudia na víno a chceli ho kupovať aj domov. Už za socializmu som predal ročne viac ako dvadsaťpäťtisíc litrov. Tak som dokúpil nádoby, dvetisíc, päťtisíclitrové, začal som robiť odrodové a prívlastkové vína.“

Peter Matyšák kúpil v Pezinku starý tristoročný vinohradnícky dom, výroba vína stúpla na tristotisíc litrov ročne. V roku 2003, keď už z jeho pivníc vychádzalo jeden a pol milióna litrov vína ročne, urobil rázny krok. Postavil fabriku na zelenej lúke.

Začalo sa peklo
„Aby sme mohli investovať do takej fabriky, potrebovali sme mnohomiliónový úver. Po polročnom hľadaní sme našli banku, ktorá nám to spolovice zafinancovala. Dnes je to jedna z najmodernejších fabrík na Slovensku, ktorá spĺňa najvyššie kritériá. Francúzi, keď boli u nás na návšteve, zabudli zavrieť ústa.“

V súvislosti s bankami sa Peter Matyšák neraz cítil urazený, priam ponížený. Hovorí, že jeho vychovali tak, aby každému všetko vrátil. Ani na chvíľu mu nezišlo na um, že by svoje záväzky mohol aj nesplniť. „V jednej banke zhodnotila náš podnikateľský plán dievčina,“ vraví, „ktorá o gastronómii vedela asi toľko čo ja o jadrovej fyzike. Žasol som, ako môže banka s dobrým menom zamestnávať takého neprofesionálneho človeka. Bolo to nekorektné, povýšenecké správanie.“ Napriek tomu za tri roky zrealizoval vinár tri veľké stavby. Reštauráciu a fabriku na víno v Pezinku a hotel v Bratislave.

Hotel som nechcel
„Keď som sa kamarátovi zdôveril, že som unavený,“ prezrádza Peter Matyšák, „povedal mi, že druhý na mojom mieste by nebol unavený, ale mŕtvy. Pôvodne som nemal v úmysle robiť takú veľkú stavbu, aká sa neskôr z toho vykľula. Chcel som len dôstojné priestory na predaj môjho vína. Norkové kožuchy tiež nemôžete predávať v prerobenej garáži. Naše vína sú luxusný tovar a potrebovali luxusnú predajňu. Predstavoval som si reštauráciu, vináreň, pivnicu. Architekt mi však povedal, že je to príliš drahé miesto, aby tu bolo len niečo prízemné.“

Petra Matyšáka fascinovali staré pivničné klenby. Už vtedy, keď ich videl v pôvodnom objekte na Pražskej ulici v Bratislave, si predstavoval, ako to bude vyzerať. On to už videl v dnešnej podobe. Reštauráciu spojenú sklenenými dverami priamo s archívnou pivnicou, v ktorej je štyridsaťtritisíc fľašiek vína, nemajú nikde v strednej Európe.

„V tomto hoteli sa dalo dohromady to, čo mám rád a čo k sebe patrí,“ vraví Peter Matyšák. „Odborník na vína profesor Fedor Malík to označil za sobáš vína s jedlom. To, že vyrábame perfektné víno a že sme ho umiestnili do takého úžasného priestoru, to vôbec nie je ‚o peniazoch‘.“

Kríza
Predsa to však „o peniazoch“ bolo. Zložitá stavba na drahom mieste pohltila o sto percent viac financií, než bol pôvodný rozpočet. „Prežili sme kruté obdobie. Stavba bola pred dokončením a my sme už nemali peniaze. Hotel som musel dokončiť za každú cenu, zobral som si ďalšie nevýhodné pôžičky, pomohli mi aj kamaráti. Pritom to nebola stavba na kľúč. S kolegom Ing. Rudolfom Horváthom sme si ten podnik sami nakreslili, vieme o každej tehle v tejto stavbe. Ja som si veľmi zakladal na tom, že vždy som si plnil svoje finančné záväzky. Už sedemnásť rokov mám výplatný termín vždy šiesteho v mesiaci. Takže keď som zrazu nemohol zaplatiť dodávateľom za materiál, bolo to hrozné. Nikdy som sa však neznížil k tomu, aby som nedvíhal telefóny. Moji dodávatelia boli ku mne veľmi slušní a ohľaduplní. Pre mňa to však bolo o to horšie. Ľahšie by som zniesol, keby mi vynadali. Posledné mesiace minulého roka som prežil v strašnom kolotoči. Dnes už hotel funguje, dlhy som pomocou ďalšieho úveru vyplatil. Veril som si, ale priznám sa, aj som sa bál.“

Čo nepovedal žene
Peter Matyšák žije so svojou ženou už tridsaťpäť rokov. To čo vybudovali, vybudovali spolu. Aj dnes sa pani Matyšáková na dianí vo firme zúčastňuje. Keď však pred šiestimi rokmi prekonala ťažký zápal pankreasu, Peter Matyšák si povedal, že ju nebude stresovať. Ona sa stará o domácnosť, rodinu, on o podnikanie.

„Nie je pre mňa problém urobiť si nejaké jedlo, ale ja to dostanem na stôl. Nezneužívam to, ale moja žena to pre mňa urobí. Poznal som šikovných chlapcov, ktorí nemali doma dostatočnú podporu a zlyhali. Stretol som sa však aj s opačnými prípadmi: Ja som zarobil, to sú moje peniaze. Dokonca som sa s jedným z nich aj prestal kamarátiť. V päťdesiatke sa my chlapi ešte cítime mladí, také chalaniská, mnohých zlákajú mladé dievčatá. Prvá žena prežije s ním to najťažšie obdobie, odrieka si a potom, keď už prídu nejaké väčšie peniaze, že si možno aj užívať, cestovať, tak tú čerešničku na torte dostane iná. Nepoviem, môže sa stať všeličo, ale potom ten muž musí byť minimálne taký frajer, že polovičku majetku dá prvej žene. Manželkinu prácu vo firme aj v domácnosti som vždy staval na jednu úroveň s mojou prácou.“

Neposlušné deti?
Peter Matyšák ako každý podnikateľ chcel, aby jeho deti prilipli k firme a podieľali sa na jej prosperovaní. Pritom však trochu zabudol, že každý mladý človek chce najskôr vyskúšať svoju vlastnú cestu.

„Dnes viem, že som urobil chybu, keď som chcel, aby môj dvadsaťjedenročný syn rozmýšľal o firme tak ako ja. Ten vek sa nedá preskočiť. Marek so mnou pracoval už pred revolúciou, dnes ho firma absolútne pohltila. Dcéra sa najskôr chcela naučiť dobre po anglicky, takže nejaký čas strávila v Anglicku a Amerike. Dnes aj ona priľnula k firme a je dobre, že máme človeka, ktorý ovláda angličtinu.

Veľmi dobrý vzťah k firme majú už od narodenia vnúčatá Jakub a Peťka. Minule som sa pýtal Kubka, čím bude. Vraj generálnym riaditeľom. Ja mu na to, že už sa teším. Potom však ty nebudeš sedieť tam, kde sedíš, odvetil Kubo. Odmalička dvíha telefón a ohlási sa: Víno Matyšák, prosím... Mal štyri roky, keď som sa ho opýtal, čo sa mu snívalo. Povedal, že ‚viezol som víno do Píščan, ... . Má v sebe trošku aj takého komediantstva. Stano Štepka mi povedal: Ne, ne, ne, chlapče, on nebude generálny, on bude náš, on je komediant...“

Investícia do seba
Prvou väčšou investíciou do rodiny bola stavba rodinného domu. To však bolo až po desaťročnej úmornej práci. „Dnes ľudia, ktorí začínajú podnikať, podceňujú jednu zásadu,“ vraví podnikateľ. „Nemajú trpezlivosť. Najmenej prvých osem až desať rokov nesmiem do seba investovať takmer nič. Ja som to urobil až po jedenástich rokoch práce, keď sme zdedili po svokre dom. Zbúrali sme ho a postavili si nový. Vždy som veľa športoval, športujem aj teraz, preto som si dal podmienku, že v dome musí byť aj relaxačné centrum. Takže máme tam bazén aj telocvičňu. Naše družstvo G6, to znamená šiesti geriatrici, tam každý týždeň hrá volejbalový zápas, potom sa okúpeme, posedíme si. Aj deti to využívajú, prídu ich kamaráti, vybláznia sa, babka im navarí, napečie.“

Keby som bol sebec
Mnohí, čo Petra Matyšáka poznajú a vedia, ako veľa a tvrdo robí, nechápu, prečo si to nezľahčí. „Majú pravdu,“ vraví Peter Matyšák. „Keby som bol sebec, hotel predám, mohol by som si užívať. Ja však myslím dopredu, na deti, vnúčatá. To je pre mňa obrovská motivácia. Úverové zaťaženie na najbližších osem rokov ma zaväzuje. Keď budem mať šesťdesiatdva, teoreticky by sme mohli byť podnik bez dlhov.“

Podnikateľ Matyšák má dnes už viac času na svoju obľúbenú činnosť. Experimentuje s vínom. A čo je dôležité, darí sa mu. „V každom povolaní je dôležitá určitá invencia, tvorivosť. Tí, čo nechcú ísť do rizika, iba napodobňujú. A ja rád tvorím.“